„Kristus vstal z mŕtvych“ a nevýslovným svetlom žiaril celý chrám. Anna Achm

438 Pages·2005·1.3 MB·Slovak

Počula som – nad cárovičom spievali:
„Kristus vstal z mŕtvych“
a nevýslovným svetlom žiaril celý chrám.
Anna Achmatovová
Pri samom mori

SVETLO
V CHRÁME
(meditácie nad filmami Č
Andreja Tarkovského)
Á
V
O
K

R
O
G
I
Ďakujem hlavne a predovšetkým
MUDr. Ivanovi Mendlovi za jeho anjelskú misiu
a otcovskú starostlivosť, ako hovorí Márquez,
za „lásku v čase cholery“ počas tých ťažkých rokov…
Moje poďakovanie patrí aj priateľom a ľuďom, ktorí mi
pomohli s touto látkou, tu sú ich mená:
Marek Maďarič, Martina Jakešová, Jozef Macko,
Tatiana Grigorjanová, prof. Pavel Šima, CSc.,
Robert Nemeček, Jakub Meisner, Robert Žanony,
Darja Asimova, doc. Natália Kiseľová, CSc.
h
a
s
b
O
Slovo na úvod 6
I.
Tri zväzky Puškina 8
II.
Andrej Rubľov 12
Zrkadlo 140
Stalker 203
Nostalgia 257
Obeť 318
III.
Posledné slová 405
5
dTento text vychádza zo základu diplomovej práce odo-
vzdanej v roku 1993 a zahŕňa filmy Andrej Rubľov, Zrka-
odlo, Stalker, Nostalgia a Obeť (nevenujem sa školským
cvičeniam režiséra a ďalším dvom filmom Ivanovo detstvo
va Solaris).
Práca pôvodne vznikala z potreby reflexie filozofického
ú
posolstva a krásy vo filmoch Andreja Tarkovského, jeho
diela mali pre mňa aj celkom konkrétny rozmer „duchovnej

pomoci“.
a
Dnes pristupujem k opätovnému dialógu s nestarnúcim
umením z potreby vyrovnať sa s majstrom mojej mlados-
n
ti. Prácu som rozdelil na tri časti. V prvej nazvanej Tri
zväzky Puškina ponúkam namiesto zvyčajného úvodu

olen malý žartík na rozveselenie, druhá časť je vlastne tým
podstatným, čo pokladám za svoj príspevok do diskusie
vpri červenom víne, a nakoniec tretí diel Posledné slová
je zrýchleným prehľadom pre mňa podstatných motívov
ov Tarkovského diele.
Text nemá ambíciu vedeckej práce, je iba vstupom do
l„salónneho dialógu“ s viac-menej presne určeným okru-
Shom ľudí znalých veci, teda tými, ktorí poznajú tvorbu An-
dreja Tarkovského, radi sa k jeho filmom vracajú a ešte sú
aj ochotní čítaním rôznorodých názorov vyvolávať ducha
polemiky, diskusie a objavu v procese hľadania „veľkej
pravdy“. Pri písaní som tento predpoklad považoval za na-
plnený.
Zmyslom textu je priblíženie obrazov a v maximálne mož-
nej miere presných dialógov piatich filmov, podľa mňa naj-
dôležitejších pilierov Tarkovského tvorby. Snažím sa opísať
filmový obraz tak, ako ho vnímam ja, do tejto „mojej in-
terpretácie“ vkladám dialógy z filmu, vzápätí sa pokúšam
ono opísané komentovať či uviesť do súvislostí, o ktorých
si myslím, že sú podstatné.
Niektoré zdroje citácií sú pre mňa už nedostupné, prí-
padne pochádzajú z anonymného zdroja, iba tie „dlhšie“
citácie majú uvedený prameň, a preto väčšina z nich zo-
stáva len v úvodzovkách. Nespojil som citácie podľa čísel
so zoznamom použitej literatúry, ako sa to robiť má. Síce
to ľutujem, ale život je už raz taký.
6
S výrazmi v úvodzovkách pracujem však aj z dôvodu „podčiarknu-
tia zmyslu“ či vyjadrenia paradoxálnej hodnoty slova, takže nie kaž-
dý výraz alebo veta v úvodzovkách znamená automaticky citáciu.
Autor
7
a„…určiteže tak, krása spasí svet,“ povedal si potichu Fiodor
Michajlovič a s pohľadom neprítomne upreným na hárok
npapiera dopísal tých pár riadkov, ktoré mu ešte chýbali
do úplného zakončenia kapitoly U Tichona. Zakašľal,
iniečo sa mu zachytilo v nose, tak si najdlhším nechtom na
k
malíčku opatrne ten kúsok vybral…
Ťažko sa zdvihol, a keď už pevne stál, prešiel si rukou po
š
malých vreckách vesty, no urobil tých pár krokov k oknu
bez toho, žeby pod miniatúrnymi nášivkami niečo našiel.
u
Odhrnul záclonku. Kút uličky starého Baden-Badenu
stále trpel ako v zlom sne, ponorený do šera rannej hmly
P
čakal na opitého zúfalca, ktorý tu skoncuje so životom.
Ale zastal tam len chudý, špinavý pes. Fiodor Michajlovič

si s radostnou dôslednosťou, mľaskajúc pritom suchým
y
jazykom, zapálil cigarillo a pár minút s hlbokým záujmom
kpozoroval vychrtnutého orieška, dokonca naňho začal
myslieť. Prišlo mu to hlúpe, no zasa na druhej strane „veľmi
zprirodzené“, súcit je predsa najhodnotnejší cit… Jemne sa
poškrabkal, hemoroidy boleli čoraz väčšmi, už aj ráno ho
ä
tlačili, pýtali sa von „bez príčiny“, veď „sedieť“ začína až
okolo pol deviatej večer, tak čo sa im nepáči… „Správajú
v
sa ako ženy, sú nečisté, svojvoľné,“ súhlasne pokýval
zhlavou, dobrej myšlienke sa treba pokloniť… „Pravda“
sa vyslovuje ťažko, slová sú ako mrzáci, keď stoja pred

pravdou… A bolia viac, napriek výbornej masti z dubovej
i
kôry… „Dr. Rosenfeld – zbavte sa bolesti,“ uchechtol sa.
r
„Čo títo nevymyslia, ešte navyše… okrem peňazí…“
T
Bolesť a malý hnev na lekárnika ho však vo chvíli
prešli, sústredil sa na obraz dvoch tvárí. „Kto trpí viac…“
myšlienka mu prechádzala hlavou ako ostrie reznej ocele,
„aha, výčitka svedomia,“ uvedomil si s uľahčením, city
sú podstatnejšie než bolesť tela. „Kto sa trápi naozaj…
maličká… večne zbitá a teraz navyše aj hlboko zmätená
z toho, čo sa stalo, alebo tento milý čertík… krásavec,
nedostupný ako zlato v banke, pán sveta… aj chudáčik,
isteže, a na to netreba zabudnúť, je to síce v každom
I. zmysle slova žobrák, ale tiež veľký charakter… aj to
meno, tvrdé, uhrančivé, dobré je, meno sa podarilo…
tak Matrioša alebo on, princ Stavrogin, kto viac?“ Fiodor
8
Michajlovič sa náhle a štekavo zasmial, lebo na trasúceho sa
psa vyletel z náprotivného okna obsah nočníka, pes sa strhol,
zavyl, zaškrabal všetkými štyrmi a zmizol, iba na chvíľu mu z úst
v posmešnom vychechtnutí vyrazili zažltnuté zuby, krátke a početné,
v inak úplne tichej izbe tak zahuhlal ľudský hlas… Vzápätí sa však
ovládol, zvážnel, vlastne sa zachmúril, bol to nakoniec výraz jeho
tváre. „Ale urobil to rád, hoci váhať je tiež nutné, však? Byť neistý,
dokonca veľmi neistý, to je poklad duše, neistota odhaľuje, lebo
je to vlastne strach, svedok úprimnosti… a nádej, skutočná nádej
je len maskou najväčšieho strachu… Áno, to je zrejmé, to on dáva
činu vlastné požehnanie, a čo chce srdce, to je sväté. Hm, hlavne
zmysel celej veci… Nie bonmoty, ale pravdu! ,J‘y suis et j’y reste!‘
Strach plodí vieru a viera sa pred ničím nezastaví, tiež nerozpozná,
ktorá ruka to bola… No nič, pomaly, sformovať, skrátka, dokázal
to, zbavil sa tiaže, je to obdivovateľ, to je dôležité… Veľký muž
musí byť predovšetkým milovník, obetavý ctiteľ krásy… Sama si
pýta zaobchádzanie, tak krása vždy a zakaždým v zlom úmysle!
Samozrejme, taká je jej krv, ako Nastasija Filipovna, povedzme,
tam sme sa nepomýlili, musím pochváliť… a on – prečo a s akým
cieľom, potvrdiť tieto veci až do hĺbky duše… Večer treba pripísať
do poznámok… „príčina a následok“, čistá mechanika, a popritom
sa stal starogréckym bohom, na všetko si siahne… beztrestnosť!
Na toto nezabudnúť! Pre bohočloveka nemá Boh trest! Musí sa
obesiť, pretože už nemá čo iné skúsiť, to je dôvod, och, Bože,
pomôž, odpusť a zmier… Takže ako, ako ďalej, dievčatko úbohé…
nie, toto nechcem teraz… isteže je mu to aj ľúto, ale formulácia!
Stal sa cárom smútku!“
Fiodor Michajlovič náhle zazíval a hneď veľmi zlenivel, už sa mu
nechcelo ani myslieť. Zhlboka sa nadýchol a to u neho okamžite
vyvolalo kašeľ. Odpľul si von oknom, no ranný chlad ho donútil
rýchlo privrieť obe obločné krídla, striaslo ho, akoby bol celý mokrý
v rannom vánku. Obzrel sa po priestrannej izbe penziónu, mal
dojem, že niekto náhle vstúpil. Bol však stále sám. Tak, spať… Ale
potom mu napadlo, že si ešte raz musí poctivo prečítať Lukáša.
Chytil do rúk evanjeliá, pevnú, koženú väzbu dostal do daru od
manželky jedného dekabristu ešte roku 1851, meno zabudol,
stále mu opakovala „vy iskrennyj“, ale zošitá je pevne, spával na
nej štyri roky a potom, tie závraty z čítania, nezabudnuteľné noci so
záchvatmi, veľký mier, Kristovo kráľovstvo hneď teraz, tu… Začal
9
si potichu pospevovať „Na brehu vodnej celiny stál on len s plánmi
smelými a hľadel v šíru diaľ…“, chvíľu listoval v zamastených
stránkach a potom náhle ustrnul. Keď premýšľal, pripomínal tesaný
kameň.
Ten Orlov, pomocník stráže, tučný pes, ako to mohol vymyslieť tak
presne… „zubami k stene, bratia filozofi“! Alebo „vykonajte dočasný
výkon funkcie koňa“… Je v tom aj humor, ale hlavne, naozaj je tam
pravda… Veľký pozorovateľ, nemá čo robiť a Boh myslí v ňom, hoci
sám je psom, inak nemôže… a pritom hĺbka! Možno mravnosť! Ale
nie, hlúposť… Ako je to možné… Aj veľa iných! Samé sofizmy… Ani
Puškin by mu nestačil… Pravda z úst do úst… vskutku apokryfy!
Hneď ráno zapísať! „Nekonečná je sila ruského slova“… Možno by
sme mohli opäť… k veršíkom… talent by bol! Hej, hej, no hlavne
pravdu, nielen myšlienky! A pravda je jedna, každý rozumie… Rusko
praská od pravdy ako latrína. Čaadajev sa nemýlil… záchranci sme,
kalmyckí, ale predsa len sme ich spasili… Nie, nie, teraz už nie, aj
keď… Bola to krásavica, taká milučká, chutná, až príliš nežná, ako
herečka… Hneď tie odvážne pohľady… či ich to učia, niekde za
zástenkou, hovoria im, to musíte takto, moja drahá, alebo ako im to
príde… Hm, maličká… Gospode pomiluj…
Na trikrát sa prežehnal, na perách mu hral čudný úsmev, oči horeli
a pritom vyzeral ako dávno mŕtvy. Ľadovými končekmi prstov si
zľahka hladil bradu, vášnivý hlas mu šeptal… „Hej, ale tá s mašľami
bola predsa len príliš tučná a navyše na prvý pohľad hnusné decko,
už s vlastným názorom! Zabiť. No Irinočka, dcérenka, tá živosť v tvári,
nečakane pokorná, a v nestráženej chvíli, ako tiger… v Moskve za
mrežou, ale nie, nie, už nechcem, radšej spať, a ani nemyslieť! Teraz
zakázané!“ Prudko sa posadil na tvrdú posteľ, akoby náhle nevedel,
čo vlastne chce urobiť. „Ale hneď zajtra treba osloviť guvernantku,
okolo tretej na kolonáde, a priamo, bezočivo, nebáť sa týchto vecí,
ide to, len treba z očí do očí, tvrdosť je základ všetkého! Je to
Nemka, tie vždy rozumeli. Nemá ani zrnka citu, v srdci len podzemný
hnus… tak, dohoda istá…“ zakašľal a začal si nemotorne vyzliekať
úzku vestu, no proti svojej vôli sa ešte raz s bolesťami kĺbov postavil
a neupravený, s halenkou nad rozopnutými nohavicami kymácavo
liezol na škrípajúci stolček. Pomaly dočiahol na vrchnú policu
mohutnej skrine a prstami skrivenými od ustavičného držania útleho
pera nešikovne siahal po jednom z troch veľkých zväzkov Puškina.
Naozaj sa už začalo rozvidnievať…
10